"Je ne suis pas Charlie" alebo Bonus obete

Autor: Peter Ambros | 20.1.2015 o 11:15 | Karma článku: 8,69 | Prečítané:  937x

Som toh názoru, že sa nositelia odznáčku "JE SUIS CHARLIE" neprávom hlásia ku slobode tlače. Okrem toho sa v blogu snažím vysvetliť, že je pre mňa pobúrenie miliónov ľudí, ktorých predkovia žili v bývalých francúzskych kolóniach, nad karikatúrami svätca ich náboženstva vo francúzskom časopise, pochopiteľné. Prirodzene z toho nevyplýva oprávnenie pre teroristické zločiny.

Je ne suis pas Charlie
alebo
Bonus obete

Musí mať obeť pravdu? Skrátim to – nemusí. Identifikovať sa s obeťami je lákavé, hlavne keď sú to indivíduá úspešne „obetované“, teda ľudia, ktorí obeť nepriniesli, ale „za obeť padli“, ktorí prišli nedobrovoľne o to najcennejšie, o život. Identifikovať sa s nimi je nielen dôkazom, že je identifikujúci sa empatický, súcitný, proste dobrý človek, je to na dôvažok aj pohodlné – mŕtvym nemožno a teda ani netreba pomáhať. Odsudzovať páchateľov je v takomto prípade o niečo náročnejšie. Kto ich odsudzuje riskuje výzvu, niečo proti ním aktívne podniknúť. Nie som schopný podniknúť nič proti atentátnikom z redakcie „Charlie Hebdo“, napriek tomu mám potrebu zvolať miesto „Je suis Charlie“, „Je suis contre l‘assasin“.

Počúvam už niekoľko dní zo všetkých strán, že hlásatelia hesla „Je suis Charlie“ obhajujú slobodu tlače a tým nepriamo slobodu slova, že satira a jej neobmedzené právomoci patria k základnému katalógu európskych hodnôt. V nemeckom kontexte je táto kanonáda obohacovaná citátom – myslím že zneužitým – z báječného predvojnového autora Kurta Tucholského: „Čo smie satira? Všetko!“. Som presvedčený, že by židovský publicista Tucholsky energicky relativoval túto výpoveď vzhľadom na karikatúry z antisemitického nacistického týždenníka Juliusa Streichera „Stürmer“. Nepredpojatý pozorovateľ by bol schopný pomýliť si v 30tych rokoch minulého storočia v tomto nacistickom plátku uverejňované tváre s nosmi podobnými uhorkám, s dánskymi alebo hebdovskými karikatúrami Mohameda. Nedá sa nič robiť, či už si karikaturista svoj rasizmus prizná alebo nie – Židia aj Arabi sú pre rasistu Semiti a možno ich zachytiť pomocou osvedčených vizuálnych klišé. Ale to nie je môj hlavný problém s heslom „Je suis Charlie“.

Skúšam si predstaviť, ako by reagovala slovenská verejnosť, keby v poprednom ruskom satirickom časopise vyšli hyzdiace karikatúry Alexandra Dubčeka. Keby v poprednom maďarskom satirickom časopise vyšla hyzdiaca karikatúra Ľudovíta Štúra. Alebo reakciu nebohej československej verejnosti, keby v poprednom rakúskom satirickom časopise vyšla hyzdiaca karikatúra Masaryka. Pripomínam, že epocha európskeho kolonializmu, ktorého boli Francúzi a Briti hlavnými nositeľmi, nebola komunistickým výmyslom v učebniciach dejepisu za socíku. Pripomínam, že Francúzsko ovládalo veľké časti národov severnej Afriky podobne ako Uhorsko Slovákov. A pripomínam, že na rozdiel od Dubčeka, Štúra a Masaryka je Mohamed pre potomkov bývalých Francúzmi okupovaných poddaných nielen symbolicky posvätný. A pýtam sa: Nezahrňuje sloboda tlače aj pocit zodpovednosti mediálnych pracovníkov? Je úlohou satiry pranierovať choroby spoločnosti v ktorej žijem alebo urážať city ľudí, žijúcich v iných spoločenstvách? (Ak sa pritom urážajú len tak mimochodom aj city mojich spoluobčanov, tvoriacich xenofóbií vystavenú menšinu, nie je to v mojich očiach oveľa lepšie.)

Zažil som pred niekoľkými rokmi prednášku nemeckého právnika, ktorý vysvetľoval, že hasiči v krízovom nasadení majú povinnosť dovoliť prítomným paparazzi dokumentovať hraničné scény ľudského nešťastia a žiaľu, napriek tomu, že prítomnosť týchto senzáciechtivých fotografov prekáža pri záchranných prácach. V mene slobody tlače. Táto sloboda tlače a sloboda tlače hesla „Je suis Charlie“ nemá nič spoločného so slobodou tlače, po ktorej som túžil v rokoch svojho detstva a mladosti v ľudovodemokratickej a socialistickej Trnave.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Odhalila kauzu slovenského predsedníctva. Odkiaľ prišla Zuzana Hlávková?

Gymnázium, ktoré navštevovala momentálne najznámejšia slovenská whistleblowerka, jej plánuje vyjadriť verejnú podporu.

DOMOV

Voliči chcú odchod Kaliňáka a Fica z Bonaparte. Smer bude padať ďalej

V Prešove bude Smer v najhoršej kondícii.

SVET

Pozrite si, ako za dva roky zničila vojna Donecké letisko

Miesto bojov medzi proruskými separatistami a ukrajinskou armádou.


Už ste čítali?