Čo je v jednote alebo Európska demokracia 2

Autor: Peter Ambros | 1.2.2015 o 19:28 | Karma článku: 3,22 | Prečítané:  320x

O jednote, Štúrovi a masle

Zdá sa mi, že sa v posledných dňoch po Európe rozlieha volanie po jednote. A mňa to trápi. Politicky je na starobe najhorší začiatok. Keď toho človek už dosť zažil a ešte si všetko pamätá. Ja sa napríklad pamätám na heslo „V jednote je sila“, ktoré sa nosievalo na prvomájových manifestáciach. Pamätám sa aj na výsledky volieb a rôznych iných hlasovaní, kde boli väčšiny napospol vyjadrené deväťdesiatsedmičkou či osmičkou ešte s nejakými srandičkami za desatinnou čiarkou. Ešte aj boľševik sa naučil predstierať iba relatívnu jednotu. Požiadavka jednohlasnosti sa k demokracií nehodí. Na rozdiel od spoločenských utópií, ktoré dnes vo verejnom priestore chýbajú, lebo sa v priebehu 20. storočia beznádejne skompromitovali, vychádza demokracia z reálne existujúcich ľudských vlastností a pomerov v reálne existujúcich ľudských spoločenstvách. A reálne existujúce ľudské spoločenstvá sa vyznačujú názorovou rôznosťou, preto sa demokracia zakladá na realizácií rozhodnutí väčšiny s garanciou ochrany práv menšín.

Európske volanie po jednote je nasmerované na Grécko. Nová grécka vláda vraj ohrozuje jednotný európsky postoj voči sankciám proti ruskej agresií na Ukrajine. Myslím, že nie som jediný Slovák, ktorý si pri ruskej agresií na Kryme spomenul na 21. august 1968, a ktorý preto s istým zármutkom vzal na vedomie ako vlažne Európa na Putinovo vyčíňanie zareagovala. Ale nerozumiem prečo by odlišný grécky názor mal ďalšie zachovávanie politiky sankcií ohroziť. Veď 27 hlasov pre sankcie znamená 96,43 percent. Za taký výsledok by sa nehanbili ani poriadatelia volieb do komunistických zastupiteľstiev. Rozumiem naproti tomu, prečo sa nová grécka vláda nehanbí za zmierlivý postoj voči novému imperiálnemu Rusku. Demokratické rozhodnutie väčšiny Grékov poverilo vládu hľadať kompromis pri rokovaniach o gréckom dlhu s demokratickým (?) zastúpením Európy – s jedným zástupcom Medzinárodného menového fondu, jedným zástupcom Európskej centrálnej banky a iba jedným zástupcom Európskej únie. V Aténách ešte ani poriadne neskončili s počítaním hlasov a Angela Merkelová už médiám stihla oznámiť, že o kompromose nemôže byť ani reči. Niet sa teda čo čudovať, že sa nie vlastnou vinou zadĺžená terajšia grécka vláda snaží nájsť spojenca v konflikte so svojim bezprostredným ptotivníkom a nepohnevať si potenciálnych pomocníkov z núdze. Priznávam, že by sa za to v mojich očiach vzhľadom na ruskú imperiálnu politiku mala možno aj hanbiť. Ale hanbil sa Ľudovít Štúr, keď sa v roku meruôsmom bez ohľadu na rakúsku imperiálnu politiku spriahol s Viedňou proti svojmu bezprostrednému uhorskému protivníkovi? Máme mu to dnes zazlievať? Nerobili to dokonca ani marxistickí slovenskí historikovia, ktorí sa kvôli tomu v šesťdesiatych rokoch minulého storočia na akejsi medzinárodnej konferencií vraj dokonca skoro pobili so svojimi maďarskými marxistickými kolegami. Lebo videné očami imaginárnej marxistickej objektivity nemohli stáť aj Štúr aj Petöfi na strane pokroku.

Nezdá sa mi teda, že by bol grécky postoj nelegitímny, a že by ohrozoval beztak málo účinné sankcie Európskej únie. Nevolám po vojenskej odpovedi na ruskú vojenskú výzvu. Naopak, znepokojujú ma hlasy slovenských intelektuálov, ktorí si v súvislosti s islámskym terorizmom v poslednom čase na stránkach tlače čoraz častejšie kladú nostalgicky podfarbenú otázku, či by sa u nás dnes našli ľudia ochotní položiť svoje životy za vlasť či iné vyššie ideály. Som rád, že je v Európe čoraz menej ľudí ochotných položiť svoje životy za vlasť. Viem, že v rokoch 1914 a 1939 bolo v Európe takých priveľa. V tomto smere ma oslovuje skôr Krylova „Píseň neznámeho vojína“ než Čapkova „Matka“. Napriek tomu si myslím, že by Európa mohla prikročiť k účinnejším sankciám ako sú tie doterajšie. Napríklad keby sa Európania dohodli, že budú túto zimu kúriť briketami v starých dobrých Clubovkách a variť na šporheltoch, tak ako sme to za čias môjho detstva robili u nás doma my. Mohli by sme potom povedať: „My nepotrebujeme váš plyn, pán Putin. My sme slušná spoločnosť, u nás si každý necháva svoje plyny pre seba!“

Ale späť k jednote. Volanie po jednote je mi podozrivé. Nie každý vie, odkiaľ pochádza slovo fašizmus. Znakom úradu liktorov v Starom Ríme bol zväzok prútov – symbol jednoty. Volal sa „fasces“. Mussolinimu sa to páčilo a je to preňho a jeho európskych napodobiteľov príznačné. Jedna z mála viet chváliacich jednotu, ktorá by sa páčila mne, by bola: „V Jednote majú lacné maslo“.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Odhalila kauzu slovenského predsedníctva. Odkiaľ prišla Zuzana Hlávková?

Gymnázium, ktoré navštevovala momentálne najznámejšia slovenská whistleblowerka, jej plánuje vyjadriť verejnú podporu.

DOMOV

Voliči chcú odchod Kaliňáka a Fica z Bonaparte. Smer bude padať ďalej

V Prešove bude Smer v najhoršej kondícii.

SVET

Pozrite si, ako za dva roky zničila vojna Donecké letisko

Miesto bojov medzi proruskými separatistami a ukrajinskou armádou.


Už ste čítali?