Pred 47 rokmi som mal dvadsať rokov a zažíval som búrlivé časy. Nielen objektívne – písal sa rok šesťdesiatosem – ale aj veľmi osobne. Dubčekovský „obrodný proces“ ma privádzal do nadšenia, napriek tomu som sa z veľmi osobných dôvodov rozhodol emigrovať. Študoval som v 1. ročníku na bratislavskej Filozofickej fakulte a po osudovom rozhodnutí mi chýbala už len jediná skúška – skúška z filozofie. Nevidel som žiadnu možnosť v cudzine študovať ďalej, a tak ma napadla huncútska myšlienka podniknúť zábavný experiment. Mohol som sa síce na skúšku aj rovno vykašľať – už nikdy ju v živote nebudem potrebovať (som si myslel) – ale lákalo ma vyskúšať si bez rizika situáciu skúšaného bez najmenšieho poňatia o skušobnej látke. Skúšku som zložil. Zložil som ju vďaka tomu, že som si náhodou krátko pred termínom prečítal knihu Karla Kosíka „Dialektika konkrétního“.
Kniha to bola vtedy módna a revolučná. Vyšla v roku 1963 a bola myslím v oných zlatých šesťdesiatych rokoch jedným z najvýdatnejších prameňov, ktoré sa v šesťdesiatomôsmom zliali v mohutný prúd ohrozujúci hrádze sovjetskej totalitnej pevnosti. Kosík sa v nej dopustil geniálnej subverzie. Oslobodil metódou marxistického myslenia dialektický materializmus od zásadného a zradného vnútorného protikladu. Lebo buď dialektický alebo materializmus. Kto sa zastáva dialektiky je presvedčený o tom, že je život spoločnosti výsledkom neprestajného zápolenia určujúcich síl, ktoré sa na tomto živote podieľajú. Dôsledná dialektika by mala vychádzať zo zápolenia ako ho poznáme – raz má prevahu tá a raz zasa oná sila. Ak má jedna sila jednoznačnú prevahu, nemôže mať zápolenie dlhé trvanie, o neprestajnosti takéhoto dialektického procesu už vôbec nehovoriac. Ale v marxistickej makete panuje medzi dvomi určujúcimi silami v živote spoločnosti - medzi hmotou a duchom – nezmeniteľná nerovnováha. Hmota čiže základňa jednoznačne určuje myšlienku čiže nadstavbu. Kosík vyriešil tento problém geniálnym spôsobom bez toho, aby sa dotkol posvätnosti podstaty marxistického myslenia. Poukázal na to, že myšlienka, ktorá sa zahniezdila v hlavách mnohých ľudí a stáva sa tak činorodou silou, nadobúda v živote spoločnosti rovnakú váhu ako určujúca základňa, že teda tak ako hmota určuje ducha, má duch schopnosť stať sa v hlavách veľkého množstva ľudí hmotou. Inými slovami – spôsob myslenia v hlavách masy jednotlivcov je určujúcou silou spoločenského vývoja.
Pri sledovaní médií v posledných dňoch som si musel na Kosíka spomenúť hneď dva razy v súvislosti s témami, ktoré na prvý pohľad nemajú nič spoločného, a na dôvažok v oboch prípadoch tak, že uzáver, ktorým je preňho šanca pre myšlienku a teda nádej, mi vychádza ako nebezpečie a teda obava. Témy, ktoré mám na mysli sú hroziaca katastrófa ukrajinského konfliktu a slovenská debata o korupcií v zdravotníctve.
V poslednom vydaní .týždňa som sa musel zamyslieť nad týmito vetami v článku z „Financial Times“ o tom, ako „Západ stratil Putina“:
„Po ročnej kríze si Západ uvedomil, že si pestoval ilúziu. Nazdával sa, že Rusko napriek postkomunistickým výkyvom kráča smerom k Európe a Západu. Istý vysokopostavený nemecký predstaviteľ to označil slovami „že nakoniec budú ako my“.“
Zdá sa mi, že spôsob myslenia, ktorý sa ukrýva za týmto výrokom, je udomácnený vo väčšine našich hláv (rád by som zdôraznil, že svoju vlastnú z toho nevynímam), či už v Berlíne alebo v Moskve, v Aténach alebo v Kyjeve, v Paríži alebo v Istambule, v Budapešti alebo v Bratislave. Je to čudná predstava, že MY sme MY, ONI sú iní, a dobre môže byť iba vtedy, keď sa ONI stanú takými ako MY. Myslím, že by sa väčšina Slovákov urazene ohradila proti tomu, aby ich niekto identifikoval s Ficom. Obávam sa, že tá istá väčšina Slovákov je ochotná Rusov identifikovať s Putinom. Čo to má spoločného s Kosíkom? Keby v hlavách Ukrajincov na Ukrajine neexistovalo ONI pre Rusov na Ukrajine, nemohol by Putin zneužiť takto povstavší nezmieriteľný konflikt medzi MY a ONI pre svoje veľmocenské chúťky. Hybná sila spoločnosti v hlavách mnohých jednotlivcov sa zhmotnila a vystrája neplechy.
No a čo hovorí Kosík o korupcií v našom zdravotníctve? Usmieva sa zhovievavo nad akýmkoľvek pokusom bojovať proti nej administratívnymi opatreniami. Čo sa nám všetkým na túto tému udomácnilo v hlavách? Začnem od lesa. Keby NR SR zákonom zakázala dávať čašníkom a taxikárom sprepitné, obchádzal by som taký zákon tvrdohlavo. Robím to buď z vďačnosti za dobrú službu a vľúdne prostredie, alebo z výchovných dôvodov – aby som si nabudúce užil dobrej služby a vľúdneho prostredia. Ak je to pre mňa samozrejmosť v otázkach pohodlia a príjemných pocitov, o čo viacej to platí ak ide o moje zdravie či dokonca zdravie mojich rodičov, detí alebo človeka mi najdrahšieho?!
Zásadná otázka teda je, kde je hranica medzi prirodzenou ľudskou potrebou a korupciou, ktorá prerastá do choroby spoločnosti. Neverím, že sa myslenie typu MY a ONI alebo „malé darčeky slúžia medziľudským vzťahom“ dá z našich hláv vymýtiť. Možno sa dá k riešeniu priblížiť najskôr ešte úvahou o tom, že každý liek sa vo veľkých dávkach stáva jedom a skoro každý jed je v malých dávkach liekom. Ozajstné a účinné východisko nevidím. Možno by pomohlo zachádzať s obomi problémami tak, ako väčšina dobrých kresťanov zachádza s kázaním na hore z Nového zákona. Kto už nastaví druhé líce, ak ho niekto po jednom udrel? Treba sa teda snažiť aspoň sa k tomuto ideálu priblížiť. Môže to však pomôcť iba vtedy, ak sa o to budeme pokúšať všetci.