reklama

Kde bolo, tam bolo

Bude to zajtra 23 rokov odkedy dvaja politici, o ktorých extrémnej egománii a absolútnom nedostatku pocitu zodpovednosti dnes už nikto nepochybuje, pochovali Československú republiku. Keď sa rozpadala napadlo ma toto.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (3)

Je sobota, 3. januára 1993. Vozidlo z požičovne, za ktorého volantom sedím, sa pohybuje nepríliš vysokou rýchlosťou od Terezína smerom na Drážďany, cestou uvidím krátko po hraničnej kontrole v spätnom zrkadle po prvý raz novú tabuľu s nápisom „česká republika“. V korunovačnej sieni starých českých kráľov na Hradčanoch povedal včera premiér novej republiky niečo v tom zmysle, že občania obdržiavajú krajinu od svojich predkov s poverením, vynaložiť všetky sily na prácu pre jej dobro. Je teda krajina vypožičaná? Z požičovne krajín tak ako moje auto? Má dnes všetko hlbší zmysel? Alebo hlbší nezmysel? A predseda parlamentu prehlásil pri tej istej príležitosti: „Jsem si vědom toho, že dnes na tomto historickém místě stojíme tváří v tvář zakladatelům československa jakož i všem těm, kdo za odvážný a plodný pokus našich národů žít společně prolili krev a položili svůj život, a že pouhými slovy nelze omluvit to, co jsme učinili.“

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Český rozhlas ma z autorádia obšťastňuje prehľadom zahraničnej tlače. Práve vyhodnocujú článok zo Süddeutsche Zeitung, ktorý sa zamýšľa nad nemeckou možnou voľbou medzi dvomi jazykovými trápnosťami – bude sa nový štát v nemeckých médiach a kaviarňach nazývať „Böhmen“ alebo „Tschechei“? (Obe slová sa v Nemecku už celé roky bežne používali a obe nadobudli nacistickou minulosťou pochybný charakter.) Áno, zdá sa, že má dnes všetko hlbší nezmysel.

Pred tromi rokmi som sa v jednom článku sám zamýšľal na okraj razantného tempa vtedajších pražských udalostí nad tým, prečo dianie v susednej krajine nestálo žiadnemu z nemeckých spravodajských magazínov za titulnú story. Dospel som k uzáveru, že to spôsobila po stáročia kultivovaná česká schopnosť realizovať prevratné zmeny v nepravý čas. Husovo reformačné hnutie prišlo v 15. storočí pre Európu priskoro rovnako ako Dubčekov socializmus s ľudskou tvárou pre východný blok – to sa ukázalo o sedemnásť rokov neskoršie. Koniec hitlerovskej okupácie a koniec komunistickej totality sa zasa oneskorili – v oboch prípadoch sa už Európa zaoberala inými senzáciami. A tento český charakter nečasovosti sa dá aplikovať aj na rozpad republiky: Sarajevo, Mogadišu, palestínski vyhnanci v Libanone a nemecké neonacistické násilie opäť obsadia palcové titulky vo svetovej tlači a pre rozpačité nové začiatky v Prahe a Bratislave tam už neostane miesto.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Spomínam si na originálnu úvahu spolupracovníka jedného zo serióznych berlínskych denníkov, ktorý počas tlačovej konferencie v berlínskej odbočke československej ambasády zastával pred tromi mesiacmi tézu, že bola čSR vo Versailles skonštruovaná ako hrádza proti nemeckému nebezpečenstvu. Že po odstránení tohto nebezpečenstva demokratickým zjednotením Nemecka odpadá aj raison d'être pre najsolídnejšiu demokraciu v predvojnovej strednej Európe. Moji pražskí priatelia, ktorým som o tom rozprával, neprejavili veľa porozumenia pre takýto názor prichádzajúci z Berlína.

ďalší citovaný komentár z nemeckej tlače pochádza z novín „Die Welt“. Chvália v ňom čechov a Slovákov za to, že konajú niečo, čo tvárou v tvár zakladateľom republiky nie sú schopní púhymi slovami ospravedlniť, civilizovaným spôsobom. Spomínam si aj na jeden už fosilizovaný leninský vtip. V rámci rešerší pre pripravovanú vedeckú konferenciu na tému „Lenin a humanizmus“ sa prihlási kdesi v Zürichu starenka, ktorá ako mladé dievča nosievala podnájomníkovi Vladimírovi Iľjičovi na izbu raňajky. Jedného dňa ho pritom vraj zastihla pri holení. Týmito slovami jej správa končí. Keď sa ju prekvapení leninológovia pýtajú, čo to má spoločného s Leninom a humanizmom, odpovie starenka urazene: „No to je vrchol. Veď tam stál s britvou v ruke a predsa mi hrdlo nepodrezal!“. Zatiaľčo nemecké nebezpečenstvo pre Európu bolo odstránené zjednotením, dostávajú česi a Slováci potlesk za to, že rozdeľujú a nepodrezávajú si pritom hrdlá?

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Včerajšie slávnostné zasadanie českého parlamentu vo Vladislavskom sále na Hradčanoch bolo samozrejme zahájené štátnou hymnou. Po jej zakončení to v sále zašumelo. Hymna bola tá stará, ale tak ako celá krajina iba jej polovica. Prítomným došlo, že tu čosi chýba. Tento pocit nie je v krajine novinkou. Niečo podobného sa stalo už pred tromi rokmi, keď bola z oficiálnych rituálov odstránená sovietska hymna. Vtedy to však bol dôvod pre radosť a úľavu, dnes pre rozpačitý úsmev s kŕčovito stiahnutými kútikmi úst. Ten už pery v sále prítomného Václava Havla – sediaceho medzi svojou manželkou a arcibiskupom – po celý čas ceremónie neopustil.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

O polnoci na Silvestra zavládla pod sochou sv. Václava na Václaváku opito trucovitá nálada. Žena môjho kamaráta podľahla panike a utiekla sa pred nazhromaždenou agresivitou davu na o niečo voľnejšie miesto na chodníku. Na podstavci mával niekto zástavou a ja som si položil otázku, čo tým asi chce povedať: Nová česká štátna vlajka je identická so starou československou – mala to byť rozlúčka so starým osvedčeným štátom alebo vítanie nového prostého koreňov?

Lebo napriek vytesňovaniu chýba obom ústavným útvarom, ktoré 1. januára v strednej Európe povstali, ako demokratickým republikám tradícia. To prijíma väčšina Európanov ako samozrejmosť skôr u Slovákov, ktorí majú za sebou iba krátku historickú epizódu štátnej suverenity z Hitlerovej milosti. Ale jediná demokratická tradícia spočíva v spoločných dejinách oboch národov. Možno nedobrovoľne našiel tento anachronizmus českého nového začiatku svoj výraz v slávnostnej prehliadke českých korunovačných klenotov na záver zasadania vo Vladislavskom sále. Čaká nás ešte voľba Havla za zakladateľa novej dynastie václavovcov?

Paradoxne sú to pritom práve Slováci – ktorí svojim oprávneným odmietaním tézy o “československom národe” vykročili na cestu, ktorá v konečnom dôsledku viedla k deleniu – komu pripadli pre štátnu budúcnosť zložitosti, na ktoré československá republika trpela. Niet pochýb o tom, že to boli problémy s menšinami, ktorých sa v roku 1918 československu dostalo požehnane, ktoré sa štátu stali viac než raz osudnými. Česi sa svojich menšín – najprv židovskej s nemeckou pomocou a napokon nemeckej z vlastných síl a z pomsty – zbavili. Slováci dostanú príležitosť chyby, ktoré doteraz čechom vyčítali, vlastnoručne a suverénne opakovať. Doteraz predvedené začiatky sú v tomto smere sľubné.

Zdá sa, že mám dnes sklon rovnako ako obyvatelia oboch nových republík nepozerať sa ani dopredu ani dozadu. Keď sa v Drážďanoch ocitám na diaľnici uvedomím si, že som zmeškal príležitosť pozrieť sa pri prechádzaní hranice v spätnom zrkadle na novú tabuľu „česká republika“. Na rozdiel od čechov a Slovákov budem však môcť zajtra v Berlíne vrátiť auto do požičovne. Oni budú musieť za svoje krajiny prevziať zodpovednosť.

Peter Ambros

Peter Ambros

Bloger 
  • Počet článkov:  9
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Publicista, historik a judaista, poväčšinou advocatus diaboli. Žil som v Trnave, Bratislave, Jeruzaleme, Berlíne, Toronte, Prahe a v meste Chemnitz, ktoré pozná moja generácia dôvernejšie pod názvom Karl-Marx-Stadt. Živil som sa všetkým možným, prevážne však písaním. Môj názor sa nezriedka líši od názorov väčšiny - bez ohľadu na to, v ktorej krajine a v akom spoločenskom zriadení - a vtedy mám potrebu vysloviť ho nahlas. Zoznam autorových rubrík:  NezaradenéSúkromné

Prémioví blogeri

reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu